Skôr ako sa pustiť do úpravy legislatívy je potrebné si ujasniť pár technických a fyzikálnych záležitostí, ktoré fungujú nezávisle na vôli politikov a nimi vytváraných paragrafov.
- Každý jeden radiátor v byte je súčasťou vykurovacieho systému celého bytového domu a tvoria spolu jeden celok.
- Každý jeden bytový dom napojený na systém centrálneho vykurovania je súčasťou tohto systému a tvoria spolu jeden celok.
Ad. 1. Meranie tepla najlepšie na každom radiátore bol trend, stále to znie populárne, ale zatvárať a otvárať ventily podľa „potreby“ na každom radiátore v skutočnosti môže viesť k zvyšovaniu spotreby tepla objektu ako takého.
Vo všeobecnosti platí, že sa vypočíta potrebný prietok radiátormi, aby sa dosahovala v miestnosti legislatívou požadovaná teplota, k tomu sa vyreguluje sústava a navrhnú termoregulačné hlavice. Ak sa začne zvyšovať vnútorná teplota, napr. svieti slnko, regulácia a hlavice určia koľko tepla má ísť do každého radiátora a dosiahne sa v radiátoroch taký prietok, aby zabezpečil požadovanú vnútornú teplotu.
Problém nastáva vtedy, ak sú jednotlivci presvedčení o „svojom práve“ vypínať si radiátory ľubovoľne, odpájať sa ľubovoľne a tým likvidovať tepelnú pohodu ostatným za účelom tzv. šetrenia.
Ušetrí jednotlivec , ale na úkor suseda. Dom ako celok má rovnaké straty a v bytoch susediacich so “šetriacimi” sa musí kúriť viac. Radiátory suseda sa využívajú ako “záskok” za teplo na vykurovanie iného bytu, alebo bytov. Každým odpojením bytu od systému vykurovania v dome a každým šetrením typu, “nech ma vykúri sused”, sa zvyšuje prietok v zostávajúcich radiátoroch , ale tie nie sú schopné dokúriť ostatné byty a straty na cirkulujúcej vode sú vyššie ako keby dom kúril normálne. Ak je byt orientovaný na sever a ešte aj rohový, tak vlastník má smolu, za teplo platí veľa a tepelnú pohodu dosiahne veľmi ťažko a veľmi nákladne.
V zásade platí, ak všetci obyvatelia budú kúriť normálne, tak dom spotrebuje menej tepla, ako keď každý bude zasahovať do ventilov a hrať sa na profesionála. Individuálne zásahy do systému znižujú efektivitu vykurovania domu ako celku.
V argumentácii niektorých politikov sa veľmi prízvukuje to, že vlastníkom bytov nie je možné nariadiť ako budú svoj byt v bytovom dome vykurovať a každý iný názor prezentujú ako zásah do vlastníckych práv. Lenže, treba si uvedomiť, že bytový dom nie je rodinný dom. Rodinný dom je vlastníctvom väčšinou jednej alebo dvoch osôb a v bytovom dome je vlastník len vlastníkom bytu. Všetky rozvody energií a všetko čo je za dverami bytu je v spoločnom vlastníctve všetkých vlastníkov bytov, nie spoločenstva vlastníkov bytov.
Ak si jednotlivé miestnosti v rodinnom dome vlastník nevykuruje, tak migráciu tepla medzi miestnosťami v rodinnom dome a zvýšené náklady si zaplatí sám, ale v bytovom dome mu migráciu tepla do jeho bytu a väčšiu spotrebu tepla bytového domu platia susedia.
Ak štát chce zabrániť nedokurovaniu objektov a tým pádom ich degradácii, vzniku plesní, k zníženiu životnosti a pod. musí taxatívne v legislatíve určiť percentuálnu výšku, akou sa budú všetci vlastníci na základe podlahovej plochy bytu podieľať na úhrade tepla dodaného do domu.
Potrebné je legislatívne určiť spravodlivý systém rozpočítavania tepla dodaného do domu. Dnešná legislatíva totižto umožňuje „šikovnejším“ a hlasnejším presadiť na spoločenstvách systém, ktorý im vyhovuje, t.j. maximum tepla dodaného do domu rozpočítavať na základe „meradiel“ na radiátoroch. Tento systém dnes umožňuje, aby napr. odpojený byt, alebo „šetriaci“ vlastník na úkor suseda platil len za teplo u neho „namerané“, nie za teplo u neho a v dome spotrebované.
Pokračovanie v nasledujúcom článku o dopade na odpojenie sa od CZT.
TEPLO
©oenergetike.sk